Moje detstvo, a dnešná výchova detí..

Autor: Miroslav Neupauer | 17.6.2015 o 20:42 | (upravené 18.6.2015 o 7:32) Karma článku: 3,60 | Prečítané:  365x

Ležím, spomínam na moje detstvo, o úsmev na tvári je hneď postarané.. a potom hlboké zamyslenie, čo sa zmenilo za tých pár rokov? Zatvorím oči, a vraciam sa v čase a potom znova do dnešnej reality..

Schyľuje sa k večeru, ležím na posteli, okno otvorené dokorán, slnko mi vyhrieva moju zeleno-modrú izbu, dýcham čistý podtatranský vzduch, cítim vôňu kvetov, stromov, v pozadí mi potichšie na notebooku brnká hudba v štýle "Instrumental Jazz" a ja s úsmevom na tvári si relaxujem, a do rytmu hudby sa snažím vytvárať jemné tanečné kreácie na posteli :)..

Občas sa započúvam do zvukov ktoré vytvára príroda, vtáčiky si veselo štebocú, občas počuť nejaké to auto ktoré prejde po ulici, nejakých ľudí čo sa vracajú z práce, alebo z nákupu atď..Klasická dedinka pod Tatrami.
Ale predsa mi tu niečo chýba, ale čo ? Ulice sú nejaké prázdne, a tiché, bez kriku a plaču detí, bez úsmevov na tvárach ľudí, kde to všetko zmizlo?
Spomínam na svoje detstvo, kedy sme sa v škole nevedeli dočkať kedy zazvoní zvonček a oznámi nám koniec poslednej hodiny, a my všetci netrpezliví, zároveň so zvonením sme vybehli z triedy, celí nadšení sa rýchlo prezuť, každý k svojej skrinke, a s úsmevom na tvári sme vybiehali po jednom zo školy a čo najrýchlejšie sme sa snažili prísť domov, tašku hodiť rýchlo niekde do kúta, niečo zajesť, možno urobiť domáce úlohy (tie som ja väčšinou opisoval od spolužiakov tesne pred hodinou) a čo najrýchlejšie vypadnúť von za kamarátmi na voľne otvorené ihrisko, kde sme sa všetci stretávali každý deň v rovnakú hodinu. Chalani sme väčšinou hrávali vždy futbal a dievčatá volejbal Vo večerných hodinách skrývačky medzi domami a bytovkami, alebo len obyčajné potulovanie po uliciach. Nepotrebovali sme facebook, ani telefóny, a predsa sme boli stále spolu. Rodičia nás večer naháňali po dedine aby sme už konečne prišli domov alebo len vykukli von oknom a zakričali na nás že už sa stmieva a ide nám večerníček, potom nás vyhrešili akí sme boli špinaví a zafúľaní, a predsa nás s láskou prijali , pokrútili hlavami, objali nás a všetko bolo v poriadku. 
V zime sme hrávali hokej na uliciach, na každej ulici iná partia, boli sme vždy nervózny keď išlo nejaké auto a trebalo vždy odťahovať bránky k obrubníku, alebo bránky tvorila obyčajná zimná obuv. Ulica proti ulici sme hrávali vždy "turnaj" v hokeji medzi sebou a väčšinou to skončilo detskou bitkou lebo sme sa nevedeli dohodnúť či platil gól alebo nie a kto vhyral..Ale na druhý deň sme boli aj tak znova najlepší kamaráti.
Ešte tak narýchlo si spomínam na moju obľúbenú hru z detstva, volali sme to jednoducho "obrubníky"
Kde sme 2 alebo viacerí stáli na krajoch chodníkov a obrubníkov, a hádzali loptu ktorá sa nám mala odraziť späť. Dokázali sme sa pritom medzi sebou vyrozprávať a zabaviť aj hodiny denne...Určite to väčšina zo starších pozná a s úsmevom nato všetci spomíname.


Čo sa stalo? Čo sa to deje s dnešnými detmi? Kam sa podeli? Všetci,alebo aspoň väčšina je zavretá za oknami doma, sedia za počítačom, a ich jedinou aktivitou sú počítačové hry, alebo krútenia kolieska na myške hore a dole prezerajúc novinky na facebooku?
Je za tým ozaj ten internet a nazvem to "digitálna doba" alebo sú na vine rodičia a ich výchova?
Bohužiaľ, mám takú vlastnosť že rád pozorujem ľudí, ako sa tvária, ako reagujú na určite situácie ktoré sa im stávajú bežne na ulici, ich úsmevy ale aj zarmutené tváre..
Sledujem rodičov malých detí, a väčšinou je z ich strany len počuť, NEROB TO! NEROB TOTO!  Toto nesmieš, toto sa nepatrí, veď sa zašpiníš!  noa ČO? čo neexistuje voda a sprcha? Alebo práčka ? 
Deti od mala len buzerujeme a zakazujeme im robiť vecí čo ich napĺňajú a sú pritom šťastné..Potom príde plač a znova len Nerev lebo ešte dostaneš!!! Postupne deti vyrastajú a my stále rozhodujeme za nich, tatko chce mať zo syna futbalistu, úspešného ITčkára alebo manažéra, ale jeho syna baví kreslenie, a možno hra na gitare a sníva byť nejakým automechanikom...Ale nie na takú školu nepôjdeš, tam chodia len "4kári" a zlý žiaci, ty máš naviac, pôjdeš na gympel...! Prečo nenecháme sa detí slobodne rozhodnúť a rozvíjať ich talent, nechať ich robiť vecí čo ich bavia. Možno ich nútite robiť to, čo ste vy nikdy nedosiahli? Lebo takto isto Vám to zakazovali aj Vaši rodičia nemohli ste si plniť svoj sen?
Tak nech Vám ho splnia aspoň vaše malé ratolesti?

Možno si poviete, čo tu môže o tom písať 21r. chalan, ktorý je slobodný, celý život pred sebou, a nemá žiadne deti!! Poviete si..veď počkaj keď budeš mať svoje deti...
Áno budem, teším sa už nato, a určite ich nechcem a ani nebudem vychovávať tak, ako ich vychováva dnešná väčšina rodičov, ktorí sa naháňajú len za peniazmi, kariérou, nemajú čas na svoje deti, a keď si ho už aj cez nejaký ten víkend nájdu, tak aj tak im len im povedia budeme robiť to a to pôjdeme tam tam...Čo tak si nájsť trošku viacej času na na svoje deti? Možno opýtať sa ich, tak dobre čo chcete dnes robiť, kam chcete ísť, a nechať to na nich..Aj keby ich odpoveď bola chcem sa ísť hrať do blata, a vonku jemne kropí, ale im to vyčarí úsmev na tvári, tak prečo nie?? Poobliekať ich tak aby neprechladli, a ide sa.. Uvidíte ako im to vyčarí úsmev na tvári, a koľko násobne vám to vrátia.
Dávať im viac lásky, objatí a možno aj viac rešpektu,,,,
Zúčastnil som sa 3x detského letného tábora ako animátor, ktorí sme organizovali pre detí z našej obce. Všetky tie decká som poznal, takisto aj ich rodičov a rodiny..
Poviem vám, tie deti v tábore za tých par dní čo tam strávia, sú úplne iné...(ani ich netreba neustále napomínať ako si myslíte..)
A presne je vidieť na každom a jednom, ako je vychovávané, ktoré dostáva viac alebo menej lásky, ktoré je neustále buzerované a na ktoré rodičia nemajú čas...
Stačí len maličkosť pochváliť dieťa za niečo, darovať mu úsmev, lásku a hlavne SVOJ ČAS..
Posledný večer v tábore, som vybehol na chvíľočku na vzduch po večeri, a prišlo za mnou malé dievčatko tuším mala 6-7 rokov, po líčkach jej tiekli slzy, rozbehla sa ku mne a začala ma objímať, a ďakovať za strávený týždeň s nami, a že sa ani nechce vrátiť domov..že jej bude veľmi smutno..To že som poznal jej rodičov, hneď som vedel ktorá bije.. a objal som ju tak akoby to bola moja dcéra..
Ten pocit aký som prežíval, ani neviem opísať...Proste niečo úžasne čo si za peniaze nikdy nekúpiš.
Veľmi veľa som za ten čas pozoroval deti, to detské myslenie, je to, je to.. niečo neskutočné nádherné, čo sa postupom času vplyvom negatívnej energie z okolia v nás časom stráca.


Myslím si, že čím sme viac starší, mali by sme si brať príklad z detí,  inšpirovať sa a učiť sa od nich.. 
Koľkokrát sme sa vzdali pri prvom pokuse rozbehnúť svoj biznis, alebo pri prvom neúspechu keď chcem zhodiť nejaké to kilo a podobne...Keď sa dieťa učí chodiť alebo rozprávať, tiež to pri prvom pokuse vzdá? Nie, stále padá, a stále sa postaví a skúša to...znovu a znovu..

Deti chcú robiť len to čo ich baví na nič iné nemyslia, chcú byť stále šťastné a vysmiate...Koľkí z nás v dnešnej dobe robia to čo ich baví a napĺňa? Stále sa každý len sťažuje, na prácu na zárobok...A nikto to nezmení..Áno v dnešnej dobe je trh nasýtený, a predsa nenasýtený, každým dňom príde niečo nové a nové...Ľudia prestali používať rozum a zabili svojho kreatívneho ducha v sebe, robia celý život to čo ich nebaví a všetku tú negatívnu energiu potom prenášajú na svoje deti...
Zmeňme to, stačí možno len jeden večer sadnúť a porozmýšľať nad sebou, svojím životom..
Zmeniť trošku uhol pohľadu na dané veci..
Je rozdiel vstať ráno, celý znechutený a negatívne naladený začínať svoj deň..Celý deň sa nám nedarí, priťahujeme k sebe ľúdí s podobnou náladou...ako vstať ráno, poďakovať sa za nový deň, len tak sa usmiať a povedať si že dnešný deň chcem prežiť šťastne..zrazu stretávame pozitívne naladených ľudí, všetko čo robíme sa nám darí, ale možno to ani nevnímame čím to je... Čo vyžaruješ, to priťahuješ, pamätaj! :) 

Každý môže mať na tento článok svoj názor, a každý má iný uhol pohľadu. Ja som to proste chcel dať zo seba von, keď sa so mnou stotožníš, budem len rád, ak so mnou nesúhlasíš, kľudne kritizuj,,
Veď 100 ľudí, 100 chutí,,

stay positive and keep smiling :)
 



 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?